sobota 4. marca 2017

Elizabeth Stroutová - Jmenuji se Lucy Bartonová

Lucy Bartonová vyrozprávala svoj životný príbeh. Vyrastala v chudobe. Jej otec bol poznačený vojnou, takže sa to odzrkadlilo aj na vzťahu k jeho rodine. Matka ju ľúbila, no pred všetkých radšej zatvárala oči.

Lucy to nemala v detstve ľahké; posmievali sa jej, že je chudobná a špinavá a terčom posmeškov sa stali aj jej súrodenci. Veľmi sa líšili od ostatných detí. Ona si to uvedomovala vždy. O niekoľko rokov sa vydala a unikla chudobe. No pred niektorými vecami neujdeme nikdy – aj keď sa snažíme. 

Hospitalizujú ju na dlhší čas v nemocnici a matka ju príde navštíviť, aby nebola sama, a vtedy...

Mala som veľmi silný pocit, že kniha bude krásna. Neviem, tak som to cítila a mala som pravdu. Som nesmierne šťastná, že ju mám. Je zvláštna, no núti nás zamyslieť sa nad tým, čo je v živote naozaj dôležité. Akú váhu máme pripisovať názorom ostatných ľudí? Je dobré sa odlišovať? Bezpečné je ísť s prúdom. Ale čo keď to nejde?

Lucy pochádzala z veľmi chudobnej rodiny a jej rodičia boli čudáci – z toho vyplýva, že aj ona bola divná. Keď vám rodičia nedajú dobré základy v detstve, len ťažko sa budete pohybovať v spoločnosti v dospelosti. Chýbal jej zmysel pre iróniu. Nechápala jej. Nepoznala filmy, ktoré by mala, pretože ich poznali všetci. Nie, človek nemusí ísť s davom, no ona bola izolovaná od všetkého a všetkých. Potom jej manžel musel ukazovať nový svet.

Do mých jedenácti let jsme žili v garáži. Garáž patřila mému prastrýci, který bydlel ve vedlejším domě, a tekla tam jen studená voda, tenkým pramínkem do provizorního umyvadla.
(str. 26)

Keď ju príde do nemocnice pozrieť matka, zistí, že ich delí priepasť. Tým, že od nich odišla, ich zradila a mama jej to dáva pocítiť. Rozprávajú sa len o „bezpečných“ témach, ktoré neodkrývajú staré rodinné hriechy. Mama hovorí o veciach, ktoré sa jej zdajú zaujímavé a myslí si, že aj dcéra by o nich mala vedieť.

Zrazu sa ocitáme v Lucyinej minulosti a aj v budúcnosti. Rozhovor s mamou odštartuje nejaké udalosti, ktoré nám chce hlavná hrdinka ozrejmiť. Napokon sa dozvedáme, že svoj príbeh nám rozpráva ako zrelá žena pozerajúca sa do minulosti, no všetko sa odvíja od pobytu v nemocnici. Prepáčte, neviem vám to lepšie vysvetliť. Naozaj si musíte prečítať knihu. Je to nekontrolovateľná smršť emócií. Ak ste citlivé povahy, určite budete plakať. Ja som z toho celého mala neurčitý zlý pocit. Bolo mi ťažko na duši...

Ale když říkám, že co se mě týče, o jeho peníze jsem nestála, myslím tím: při tom, jak jsem byla vychovaná, s takovým málem – jen svou vlastní mysl jsem mohla nazývat svým vlastnictvím – jsem nepotřebovala moc.
(str. 163)

Dielo by nemalo byť prehliadané! Nesie v sebe dôležité posolstvo: Život, ktorý žijeme, je náš. Nemali by sme sa pozerať na to, čo hovoria ostatní. Ak nikomu neubližujeme, mali by sme robiť to, čo nás baví, nemali by sme svoju dušu utláčať len kvôli tomu, že sa to okoliu nepáči. Byť sám sebou je základ. Ak sa pretvarujete alebo sa snažíte niekomu prispôsobovať, strácate nad vecami kontrolu. Román rieši aj novovzniknuté spoločenské problémy, ktoré by vo väčšine prípadov problémami ani neboli. Stačilo by viac porozumenia a tolerancie, lebo sme každý iní.

Hodnotenie: 5/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk
Knihu si môžete kúpiť na tejto stránke.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly