piatok 6. októbra 2017

Katarzyna Surmiak-Domańska - Ku-klux-klan (Tady bydlí láska)

https://www.absynt.sk/media/2017/09/0/4/ku-klux-klan-tady-bydli-laska-338-size-frontend-large-v-1.jpgĽudia, ktorí nepozerajú správy (áno, existujú takí) by si mohli naivne myslieť, že rasová neznášanlivosť už dávno vymizla. Omyl. Netreba chodiť ďaleko. Aj na Slovensku je to už na hrane. Zabúdame, že sme všetci ľudia. Živé bytosti, ktoré si zaslúžia rešpekt.

 
V Amerike je táto nenávisť ešte hmatateľnejšia a dotiahnutá priam do extrému. Preto sa poľská novinárka Katarzyna Surmiak-Domańska rozhodla preniknúť do Ku-Klux-Klanu a zistiť, na akom princípe funguje. Ako sama hovorí, skôr ju zaujíma príbeh kata. Zatiaľ čo obete ochotne rozprávajú, vinníci vždy mlčia. Teraz to tak nebude. Reportérka sa rozhodla, že zistí všetko, čo sa bude dať.

Kniha ma zaujala okamžite. Táto téma je zahalená do tajomstva, a preto som bola veľmi zvedavá, čo sa podarí zozbierať Katarzyne. Akú bude mať dielo formu? Dozvieme sa informácie, ktoré nám vyrazia dych alebo sa budeme pohybovať len na povrchu? Poďte sa na to pozrieť. Idem vám to objasniť.

Bola som na prvej kapitole. Spisovateľka začala históriou, ktorú následne prelínala so súčasnosťou. Hneď som vedela, že si dala prácu s hľadaním informácií – nekončiace poznámky pod čiarou a použité zdroje ma v tom len utvrdili. Táto časť diela bola zvládnutá na jednotku. Dozviete sa o vykorisťovaní, nezmyselných rasových zákonoch a činoch proti ľudskosti. Je to doplnené o obrazový materiál. Garantujem vám, že minimálne z jednej fotografie budete mať zlé sny. Ešte teraz ju mám v živej pamäti, no viem, že to tam patrilo. Znásobilo to hrôzostrašnosť celého textu.

Keď som na začiatku odhalila celý plán novinárky, vedela som, že je riskantný a začínala som sa o ňu báť. Jej rozhodnutie ovplyvnilo celú reportáž. Ľudia v Klane si dávali veľký pozor na jazyk. Z každej stránky bolo cítiť, že si niečo iné myslia a iné odpovedajú. Prosto, úplná fraška. Ale ona to iba tak nenechala. Tento text treba chápať medzi riadkami, tam sa toho najviac deje. Ak to chcete čítať povrchne, hneď na to zabudnite, pretože by hrozilo, že by ste nadobudli pocit, že Katarzyna vôbec nič nevypátrala. Áno, je to také kadejaké, no autorka za túto časť knihy nemôže. Nedokázala ovplyvniť, ako budú osoby odpovedať. Hlavné je, že sa nikdy nevzdávala. Možno len vtedy, ak mala neutíchajúci pocit, že takým smerom, akým chcela viesť rozhovor, cesta nevedie.

„...Díky stigmatu Ku-Klux-klanu vzniklo ideální město. Všichni jsme si podobní, nejsou tu rozdíly, které by vyvolávaly konflikty. Všichni jsme dobrými křesťany. Všichni patříme ke střední třídě, máme rodiny a podobnou materiální situaci. A právě proto můžeme uctívat Pána a plnit jeho nejdůležitejší přikázaní: Miluj svého blížniho jako sám sebe.“
(str. 93)

Toto je ukážka toho, čo všetko dokázali vypustiť z úst členovia Klanu. Dá sa povedať, že to bol ešte slabý odvar. Najhorší je fakt, že svojmu presvedčeniu slepo veria. Neverila som vlastným očiam, čo som si prečítala v knihe. Zastavoval sa mi mozog. Žijeme v 21. storočí? Nemala som ten pocit. Chcelo sa mi kričať. Na obhajobu svojich skutkov používali Boha. Bol ako ich ochranný štít a mne z toho prišlo zle. Ako si ľudia dokážu ohýbať realitu podľa seba... Je to príšerné. Netuším, k čomu som sa dostala. Vety vytrhnuté z kontextu, ktoré v pokrivenom uhle pohľadu podčiarkovali ich „pravdu“. Na všetko sa u nich našla správna odpoveď. Novinárka sa snažila získať viac, nielen nacvičené odpovede. Priniesla jej snaha aj výsledky? 

„...Lidé nenávidí jiné lidi, protože se jich bojí, a to vyplývá z toho, že je neznají, a neznají je proto, že žijí odděleně. Nás učili nenávidět černé. A černé učili nenávisti k nám.“
(str. 244)

Nik nie je bez viny. Reportérka svoju knihu poňala z rôznych uhlov pohľadu, takže bola profesionálne nestranná. Mali by sme sa však rešpektovať navzájom. Táto knižná novinka nie je iba o jednej krajine. Je o nás všetkých. Keby bol celý svet viac tolerantný, mohli by sme to dotiahnuť veľmi ďaleko. Keby sme sa spojili a zlepšili našu Zem... Čoraz častejšie si uvedomujem, že ľudské bytosti nemôžu existovať v takejto vzájomnej nenávisti naveky. Musí sa niečo zmeniť. Dielo môže pokojne predstavovať zdvihnutý varovný prst. Ukazuje nám, v akej zlobe sú ochotní niektorí jedinci žiť. (Ak to môžem nazvať žitím, lebo ak zasvätíte celý život snahe znepríjemniť – alebo odoprieť – ho iným osobám, vlastne nežijete ten svoj. Nemám pravdu?)

Hodnotenie: 4/5 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly