pondelok 1. januára 2018

Monika Jalakšová - Závan minulosti

https://elist.sk/wp-content/uploads/Zavan-minulosti.jpgPríbeh dvoch žien.
Staršia pani Vierka je na vozíku. Stará sa o ňu Katka, ktorá v živote zatiaľ nenašla to pravé šťastie. Vierka oň však už dávno prišla.
Čitateľ zisťuje, že tieto osoby spája aj niečo iné, ako vzájomné sympatie a že Vierka vie toho viac, ako dáva najavo.
Zrazu sa v ich živote objavia muži a zmenia ho na nepoznanie. Vydrží ich priateľstvo túto skúšku?


Veľmi ma zaujala anotácia. Zdalo sa mi, že kniha bude hodnotná. Mám rada príbehy, v ktorých sa vyskytujú starí ľudia, pretože tak ako v normálnom živote, aj v literatúre nám odovzdávajú cenné poznatky a ich rady sú nenahraditeľné. Naozaj som sa na čítanie tešila, no nič nebolo také, aké malo byť. Teraz ma môj nos zradil. Prečo? Vysvetlím vám...

 Hneď na začiatku som zistila, že som sa prerátala. Nebolo to niečo, čo by som si chcela prečítať. Všetci boli naivní, detinskí a pekne mi tým liezli na nervy. Jedinú záchranu mi poskytovala stará pani, ktorá už na takéto správanie nárok má.

„Hneváš sa dievčatko, všakže?“
„Ja, nie, prečo by som sa mala? To skôr vy. Neviem, či je to práve hnev, alebo len trucujete. Chcela som vám len urobiť pekný večer. Podeliť sa s vami o miesto, ktoré mám rada. Ukázať vám muža, ktorý mi pomotal hlavu, a vy sa mi tam zdujete ako malé dieťa. Nie, tetuška, ja sa nehnevám, len som sklamaná. Myslela som si, že máme medzi sebou dôveru, dokonca väčšiu, ako máte so svojimi rodinnými príslušníkmi,“ nadvihujem obočie na znak akejsi výčitky.

(str. 31)

Najviac ma však udivovala jedna vec. Skoro mi vypadli oči z jamiek, keď sa v deji objavil muž. Čo ma tak prekvapilo? Bol to totižto muž snov a ja som v sebe dusila záchvat smiechu. Ako som ale napredovala, nedal sa zastaviť a smiala som sa až mi tiekli slzy. Ja viem, som asi hnusná, pretože autorka chcela napísať srdcervúci príbeh a u mňa to vyvolalo opačný efekt. No nedá sa nič robiť. Každý sme iný a smiech predsa lieči. Tento knižný hrdina sa stále staral o pohodlie ženy a mal slovník ako rodený romantik. Keby to robil s nejakým cieľom, nič nepoviem, ale jeho výlevy som musela trpieť počas celej knihy, aj keď získal, čo chcel. Len málo autorov sa dokáže vcítiť do pocitov opačného pohlavia a interpretovať ich. Je to veľmi ťažké, preto niektoré pokusy skončia komicky. Toto je, podľa mňa, ten prípad. Spisovateľka skôr opisovala typ vysnívaného muža niektorých žien, ako reálneho chlapa. Na druhú stranu, viem, že existujú také ženy, akou bola hlavná postava, no ja ich nemám rada. Naivita smrdela na kilometre. Niekto práve takéto romány vyhľadáva, pretože chce snívať, no ja taká nie som.

„...Veď nám bolo dobre. Len sme sa smiali. Vierku ten smiech rušiť nemohol. Keby aj áno, isto by sa tešila, že je nám spolu fajn. Uvedomujem si, že som to prehnal. Prepáč mi, prosím ťa. Už budem dobrý. Sľubujem. Len by som ťa chcel poprosiť, aby si si život konečne začala užívať, lebo nikdy nevieš, kedy skončí.“

(str. 61)

Druhý problém nastal, keď sa začali v deji objavovať skutočnosti, s ktorými som dovtedy nebola oboznámená, ale všetky postavy to brali ako samozrejmosť. Žiadne náznaky, nič. Iba sa to tam záhadne zjavilo. Budilo to dojem, že autorka túžila len niečo napísať, dopredu nevedela čo, ale povedala si, že bude rozmýšľať za pochodu. Naozaj premýšľam, či som niečo neprehliadla alebo či som sa na knihu sústredila dostatočne, lebo som sa vždy tvárila tak, akoby som videla kúzelníka, ktorý vyberá z klobúka králiky. Bola som veľmi prekvapená a nevedela som, čo si mám myslieť. 

Monika dokáže písať, no ukazovať na každej stránke, že ona to s jazykom vie, nie je práve najšťastnejšou voľbou. Momentálne prepisujem vlastný rukopis a vďaka tejto knihe som zistila, že som to tiež prehnala so všakovakými „ozdobami“, metaforami... Áno, je úžasné, ak má človek dar zliepať slová a pohotovo reagovať, no čo je veľa, to je veľa. Autorku viem pochopiť, pretože aj ja som si myslela, že hrať sa so slovami a vymýšľať nové prirovnania je v poriadku. Bohužiaľ, ak to niekto robí permanentne, začína to pekne útočiť na mozog. Keby to používala len sem-tam, aby oživila text, bolo by to akceptovateľné, ba priam vítané, ale nie takto. Spisovateľka si to asi neuvedomila. Ako človek, ktorý sa pokúša písať som to úplne chápala, ale keď som sa prepla do stavu „čitateľ“, nebolo mi všetko jedno a iritovalo ma to.

Pre mňa bol Závan minulosti sladkým príbehom, ktorý je za čiarou reálnosti, no obohatený o smutné situácie, aby dokázal vyvolať rozličné pocity a nálady. Nechcem spisovateľku uraziť, ale tak som to vnímala. Nevidím v tom až takú tragédiu, aspoň som sa zasmiala a keď som zaradila knihu do tejto kategórie, je len otázkou času, kedy si ju prečítajú ženy, ktoré túto tvorbu vyhľadávajú. Ja som však dúfala, že dielo bude o niečom inom a sklamalo ma to. Ja takúto literatúru nečítam...

Hodnotenie: 1/5
https://elist.sk/obchod/rande-naslepo/

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly